Deň matiek sa blíži a toto leto ma čaká aj stretnutie zo školy. Čo majú tieto dve udalosti spoločné? Ak ste čítali môj článok ‘Do I Matter Even if I Am Not a Mother?’ na mojom Journeyofsmiley blogu, tak viete, o čom je reč. S príchodom Dňa matiek si stále spomeniem na svoje posledné stretnutie zo školy. Na strednej škole sme boli trieda približne tridsiatich dievčat, a tak nečudo, že konverzácia na stretnutiach zo školy zakaždým skĺzne k deťom. „No dobre, ale veď ste boli samé dievčatá. O čom inom by mala tá konverzácia byť?“ možno sa v duchu pýtate. Veď tak je to takmer vždy, keď sa stretnú ženy, maminy. A ja to úplne chápem. Reč je ale o tom posudzovaní druhých, s čím sa často bezdetné ženy stretávajú. A teraz ma, prosím, neukameňujte. Netvrdím, že je to tak u každého, no dosť často je to tento prípad. Lebo veď bezdetný život sa často považuje v našej spoločnosti za menejcenný či nebodaj bezcenný. A tak sa naskytá otázka, či bezdetná žena má vôbec cenu? Či jej život má vôbec význam?
Vo svete, kde sú deti často brané ako najväčší dar, je niekedy dosť ťažké byť ženou, navyše
bezdetnou a k tomu ešte spokojnou s tým, ako to je a čo má. Samozrejme, že boli časy, keď som sa sama seba pýtala, či nechcem na tejto zemi zanechať nejaké potomstvo. Pred pár týždňami to bolo sedemnásť rokov, čo sme spolu s manželom, a náš desiaty spoločný rok sme otvorili svadbou. Takže si viete predstaviť tie otázky. Najprv to bolo: „Kedy sa už budete brať? Veď ste spolu tak dlho, už by bolo potrebné aj nejakú svadbu naplánovať.” A keď sme sa vzali, otázky neprestali, len obsah sa trocha zmenil. Témou začali byť deti. A človek by si pomyslel, že po toľkých rokoch otázky aj prestanú, no nie každému došlo, že snáď už aj stačí. Mohlo sa v živote človeka stať čokoľvek, otázky smerovali stále k tej istej téme.
Úplne chápem, že pre väčšinu žien sú ich deti tie najcennejšie poklady. V prvom rade sa vidia ako matky, a teda je pochopiteľné, že okolo toho sa točia aj rozhovory. No pre bezdetné to môže byť často boľavá téma, hlavne keď sa snažia a to vytúžené dieťatko neprichádza. Preto je možno namieste si uvedomiť, že nie každá súkromná vec druhej osoby je aj naša starosť. Že možno sú otázky, ktoré nie sú práve najvhodnejšie. Áno, môžeme sa ženy opýtať, či má deti, ale tu to aj končí. Vypytovať sa, prečo nie a či chce mať a kedy (Iebo veď len aby to nepremeškala), nie je naša starosť, aj keď to myslíme dobre. Pre tú ženu to môže byť len bolestné vŕtanie sa v jej živote, lebo dôvodov môže byť veľa, no tie sa nás vôbec netýkajú. Len samotná žena pozná svoju situáciu, pozná svoj život, vie, čím všetkým si prešla a čo všetko prekonala. Naše otázky, či dokonca posudzovanie nie sú na mieste. Je to len medzi ňou a jej partnerom. Či už sa snažia roky, alebo nechcú podstúpiť inváziu umelého oplodnenia (IVF), či im to financie nedovoľujú, je to len a len na nich.
Ak mate rady príbehy o živote, potrebujete povzbudiť, ci podporiť, pridajte sa na moju stránku
Journeyofsmiley (www.journeyofsmiley.com).
Článok nájdete na mojej stránke v originálnej verzii v Angličtine.
O autorke
Katy Parker is a trauma-informed well-being writer who integrates mental health and faith into her words. She is a mental health advocate and mentor who lives in England (UK) and shares her journey of overcoming trauma on her Journeyofsmiley blog. Katy is not shy in addressing controversial subjects or issues that deserve more attention. She is also the founder of the PTSD: My Story Project, a safe space for trauma survivors to share their stories and inspire others whilst also helping to fight the stigma surrounding mental health.
Journeyofsmiley blog and get the keys to your healing.
Website
Email: smiley@journeyofsmiley.com
