Moje meno je Zuzana Marešová, pochádzam zo Žiliny a v Londýne žijem už vyše 10 rokov, kde takmer od začiatku pôsobím ako fotografka.
Vysokú školu som študovala v Žiline a po jej ukončení som si to hneď zamierila do Prahy, kde som si našla prácu ako produktová manažérka pre začínajúce fashion oddelenie jedného nemenovaného e-shopu, a to len vďaka tomu, že som mala podobnú prácu ešte ako študentka na Slovensku.
Žiaľ dané prostredie mi moc nevyhovovalo, nevedela som si zvyknúť na fashion prostredie a nonstop sedenie. Súčasťou mojej práce však bolo aj dohliadať na fotoateliér, ktorý nám dodával fotky pre nové produkty. Boli to dvaja chlapci – bratia a úprimne som im závidela a v takej práci som sa videla.
A tu sme sa dostali na začiatok mojej kariéry ako fotografky. Keď som sa rozhodovala, čo budem ďalej robiť, po tom, ako som z práce chodila ako kôpka nešťastia, jeden v tom čase mne neznámy fotograf vypísal termíny na kurz retuše.
Skúsenosti s grafickým dizajnom a fotením som už mala z vysokej školy, tak ma potešilo, že sa naučím retuši od profesionála, ktorý pracoval pre taliansky Vogue a rozhodol sa trošku zmeniť český trh, kde si fotografi budú medzi sebou pomáhať a trošku sa zníži medzi nimi rivalita.
A kurz bol ešte lepší, ako som si predstavovala. S nadšením som sa hneď pustila do práce a učila sa všetko možné a nemožné – behali sme s kolegyňou po celej Prahe, občas vyzerali trošku šialene, napr. keď sme si doniesli do záhrady Kinských stoličku “Pánsky sluha” a nakoniec asi 4 minúty od začiatku fotenia si nás všimol nejaký exhibicionista (za stromom sa diali veci) a bolo po fotení. Každopádne pridávam ukážku fotky, kde stolička síce nie je vidieť, ale slúžila, aby modelka mohla lietať (fotečku prosím berte s rezervou, má už 15 rokov).
O pár mesiacov neskôr však prišla na radu otázka, či ostávame v Prahe alebo ideme niekde
inde. Na ponuke dňa bola
USA,
Gibraltár alebo Londýn. USA som zamietla, lebo som cítila, že je to príliš ďaleko, ale
Londýn mi prišiel ideálny, a tak bolo rozhodnuté.
Príprava trvala niekoľko mesiacov, museli sme vymyslieť dočasne riešenie vecí (v tom čase sme mali 2 morčatá, tak sme ich museli na pár mesiacov nechať u „babičiek“), kúpili si letenky a hurá do sveta.
Začiatky ani nejdem spomínať, len sa musím usmievať, keď si predstavím, ako jednoducho a idealisticky som si ich predstavovala. Z môjho plánu = prídeme, nájdeme si prácu a prenajmeme si byt, dovezieme morčatá a začneme nový život, sa zmenilo, na otázky „to čo je za jazyk, ja mu nerozumiem“, „to musím ísť do sharehouse?“, „čo je to proof of address?“, „prečo si nedokážeme vybaviť bank account?“ a ďalšie iné. Myslím, že do detailov ani nemusím ísť, pretože to asi všetci poznáme, každopádne som bola prekvapená, aký je rozdiel medzi sťahovaním sa do Prahy vs do Londýna. Do toho ešte aj moja historická dušička utrpela, keď uvidela prvý deň len samé mrakodrapy a žiadne historické budovy, na aké som bola zvyknutá v Prahe.
Na čo som ale hrdá, že som sa vôbec nezľakla, rukami nohami si hľadala prácu, metrom som cestovala sama takmer od prvého dňa, bez dát alebo iných aplikácii a na toto obdobie spomínam naozaj s láskou. Síce som už bola „stará koza“, ale mám pocit, že až tu som naozaj dospela.
Prvé mesiace sme robili, čo sa dalo, čisto na udržanie a nájdenie si práce, po akej sme túžili, ja som pomaličky začala opäť fotiť, o niekoľko mesiacov sa nám ciele vyplnili, našli sme si byt, priviezli morčatá – čo bolo v tom čase moja najväčší úspech, lebo mi neskutočne chýbali a bála som sa, aby mi medzitým neumreli (jeden sa dožil 7 rokov a druhý 9 rokov, na fotke ako bábätká).
Ako roky plynuli, práca plynula, medzi tým sme sa párkrát presťahovali v rámci Londýna a ja aj na Slovensko, aby som v tom čase mohla rodičom pomôcť v krízovej situácii, som si začala klásť otázku, či sa chcem s fotením niekam ďalej posunúť.
Ako odpoveď na otázku som dostala ako darček ďalší, tentoraz už týždňový kurz od rovnakého fotografa z Prahy, ktorý zahŕňal všetko, na čo som chcela dostať odpoveď.
V tom čase som totiž zvažovala spoluprácu s magazínmi, len som si nebola istá, či je to pre mňa, po skúsenostiach z fashion oddelenia v Prahe. Kurz bol fantastický, poučný, aj oči otvárajúci, a tak som sa rozhodla, že to skúsim. V Londýne som vypísala inzerát na make-up artistov, modelky, hair-stylistov, kde som si nakoniec aj našla veľa priateľstiev a začala fotiť fashion.
Žiaľ, čoho som sa najviac obávala, sa aj naplnilo – fashion oblasť je (aspoň pre mňa) pološialená, nepríjemná, konkurencia vysoká, hrajú sa tam vysoké hry, ktoré ja nemám v povahe, a tak som sa rozhodla, že znalosti z fashion využijem na moje bežné fotenia a v tom som sa aj naozaj našla.
Začala som detailnejšie vyhľadávať lokality, konzultovať všetky detaily ohľadom fotení s mojimi klientmi, z toho vznikli ďalšie priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes a práve tieto zoznámenia ma stále robia šťastnou a priniesli mi veľa do života. Jedno z týchto fotení mi prinieslo napríklad klienta – adopčnú kanceláriu, ktorým fotím detičky na adopciu, ktoré nemali to šťastie na dobrú rodinu, a tak aspoň fotkami prispievam, aby si ju našli.
Práve na týchto foteniach som začala vnímať rozdiely medzi foteniami usporiadaných rodín s detičkami vs. detičkami na adopciu, kde je vidieť, že detičky na adopciu majú už iné, dospelácke očká a musím povedať, že po prvých foteniach som si aj poplakala nad ich osudmi a tešila som sa, keď som zistila, že si našli dobré rodiny a sú v nich šťastné.
V čase, keď som začala fotiť detičky na adopciu a fotenia boli najúžasnejšie, prišiel covid.
Pamätám si na moje posledné fotenie v apríli 2020 u klienta s týždňovým bábätkom a ako som mu radila, aby si nakúpili plienky, potraviny a ďalšie potreby, lebo v tom čase už začalo šialenstvo, kde keď sme chceli objednať delivery, čakali sme aj hodinu v queue na stránke, amazon fresh mal termíny vybookované na týždne dopredu a fyzicky nákup trval minimálne 2hodiny, lebo sme čakali 1,5 hodiny v rade pred obchodom.
V tom čase fotenie šlo bokom a začala som sa venovať kurzom, ktoré som mala nakúpené, ale nemala som čas si ich pozrieť a naučiť sa niečo nové. Zároveň si však aj pamätám, ako som žila v strachu, čo bude s mojimi rodičmi, lebo všetci súrodenci sme v zahraničí a aj keby sme im prišli pomôcť, najskôr by nás čakala 2-týždňová karanténa a na pomoc by už mohlo byť neskoro.
Ako čas letel, ja som vykonávala iné aktivity, si spomínam, že práve kvôli nedostatočnému foteniu, som sa dostala do fázy, či to vôbec ešte chcem robiť. Veľmi živo si spomínam rozhovor s kamarátkou v Costa Coffee (pozdravujem Jarka), kde sme si to všetko rozoberali. Obe sme boli na životnej križovatke, tak ten rozhovor bol naozaj veľmi silný.
Aby to nestačilo, tak po jednej návšteve kamarátov, som sa ráno zobudila a zistila, že sa mi celý svet točí, nedokážem sama chodiť a mám obrnu ľavej strany tváre, čo sme sa zľakli, či som neprekonala mozgovú porážku. NHS mi žiaľ moc nepomohol, spočiatku som dostala misdiagnózu – zápal močových ciest, ale presne v tom čase Justin Bieber mal presne tie isté symptómy, ako ja a s diagnózou išiel na verejnosť, za čo som mu veľmi vďačná, lebo až vtedy som sa dozvedela, čo mi naozaj je a na emergency, keď som im to oznámila, mi ju po rôznych testoch aj potvrdili – Ramsay Hunt Syndrome.
Ďalšie mesiace ma teda čakala liečba. Človek sa musí naučiť chodiť opäť sám, je mu nevoľno a zvracia niekoľko mesiacov, ako sa mu hlava točí, stane sa z neho doslova dyslektik, pretože mozog zastáva balančnú funkciu a je to na neho veľa, tak slovnú zásobu doslova potlačí a o angličtine ani nehovorím. Keď sa ma ľudia pýtali, aké to je, tak je to ako vypitie 2 fliaš vodky, z ktorých nedokážete vytriezvieť mesiace, po zobudení ste opití s dvojitým videním, zaspávanie ako na kolotoči prepadávajúc sa do priepasti a do toho ďalších sto symptómov.
Na čo to však bolo dobré? Na uvedomenie si 2 vecí, jednou je, že fotenie milujem a chcem to naďalej robiť, ale aj druhou, že musím sa naučiť aj niečo ďalšie, pretože, ak by sa niečo takéto stalo v budúcnosti, fotenie je nemožné aj skoro rok kvôli neexistujúcej rovnováhe. Tak som sa okrem roho rozhodla urobiť si ISTQB certifikáciu na testera a od septembra sa z fotografky stala aj software testerka, aby som mohla niečo robiť čisto z domu, v prípade zdravotných problémov.
Dostali sme sa teda až do súčasného roku 2025 a môžem povedať, že aj napriek všetkým životným prekážkam, som šťastná, kde som, čo som skúsila, čo som zažila, prekonala, lebo aj napriek negatívnym udalostiam v mojom živote, som sa mohla posunúť ďalej a vidieť veci inak.
Ďakujem za možnosť napísania článku a želám všetkým len to najlepšie v roku 2025, hlavne veľa zdravia a všetko ostatné už príde.
